Futbal v obci

Začiatok ľubického futbalu sa datuje od roku 1932 pod názvom Jednota Proletárskej Telovýchovy – JPT.

     Zakladateľmi a zároveň aj prvými futbalistami v obci Ľubica boli Lukáč Anton, Ritter Arpád, Šromovský Jozef, Trenčanský Karol, Vilga Ján, Vilga František, Masopust Ján, Jessberger Ernest, Žemba Ján, Kruk Adam, Czyrnek Jozef, Dovjak Štefan, Pitoňák Rudolf, Lesný Viktor, Rusňák Peter a Rusňák Ján.

     V tomto období sa futbal v Ľubici nehral súťažne, hrali iba priateľské futbalové zápasy pri príležitosti rôznych obecných slávnosti, či sviatočných popoludní.

     Ešte v tom istom roku si hráči za pomoci vtedajšieho Ratúša (dnes Obecný úrad) a dobrovoľných nadšencov z miestnych občanov svojpomocne vybudovali futbalové ihrisko pri Bitúnku.

     V roku 1933 bol v Ľubici založený Športový klub  (ŠK), ktorý sa zjednotil s oddielom JPT a od toho času sa v Ľubici začal hrávať futbal aj organizovane v okresnej súťaži.

     Medzi zakladateľov Športového klubu patrili: Eugen Fábry, bratia Šperlingovci, Chamila, Šolc, Kovalčík, Lipták, Neupaver a ďalší. Predsedom klubu sa stal PhMr. Macek.

     V roku 1938 počas mobilizácie došlo k pochopiteľnej stagnácii ľubického futbalu a futbalový život v Ľubici sa zastavil.

     Oživenie futbalu opäť nastalo až po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945. Futbal v Ľubici začal fungovať pod pôvodným názvom  Športový klub Ľubica a riadil ho výbor v zložení: predsedom sa stal Komárnický Zoltán a členmi výboru boli Pitoňák Karol, Hatina Štefan a Rusňák Ján.

     Futbal v obci sa hral organizovane v okresnej súťaži. Všetci zanietenci futbalu pracovali zodpovedne, drobné nedostatky nahradzovali vtipom a dobrou náladou, nakoľko futbal bol v tom čase jedným z mála, pre niektorých jednotlivcov jediným relaxom tej doby.

     V roku 1948 sa v celom Československu začal zjednocovací proces telovýchovy a športu do jednej organizácie, ktorá sa volala Sokol a do ktorej sa zlúčili všetky telovýchovné a športové organizácie a kluby.

     Tento zjednocovací proces sa samozrejme nevyhol ani Ľubici, kde sa zlúčili TJ Sokol a Športový klub. Od toho momentu futbalisti z Ľubice vystupovali pod novým názvom TJ Sokol Ľubica.

     Pod týmto názvom sa hral organizovaný futbal v obci na úrovni okresných a medziokresných súťaží. Futbalisti dosahovali striedavé športové úspechy, no zo strany zábavy spĺňal futbal nezastupiteľnú úlohu, nakoľko v deň, kedy futbalisti hrali zápas, na ihrisku sa vždy zišlo niekoľko desiatok až stovák ľudí, pre ktorých to bola jedinečná príležitosť k utužovaniu medziľudských vzťahov a nadväzovania nových priateľských kontaktov.

    Dňa 13. januára 1963 sa v Ľubici konala Výročná konferencia TJ Sokol, kde sa zúčastnení opäť dohodli na zmene názvu,  a to TJ Tatran Ľubica.

     Veľkým pozitívom toho obdobia bolo, že sa vo väčšej miere prejavuje pozornosť mládeži a do súťaži sa zapájajú natrvalo aj mládežnícke mužstvá.

    Mužstvá žiakov a dorastencov hrajú svoje súťažné zápasy najskôr v okresných, neskôr v krajských súťažiach.

    Enormne sa začína prejavovať spolupráca TJ so základnou školou. Žiaci majú pravidelné a kvalitné futbalové tréningy , ktoré sa prejavujú na kvalite ich výkonov a výsledkov. Stavajú sa dvojnásobnými víťazmi, kvalitne ligovými mužstvami obsadeného Tatranského pohára v Poprade.

    Vrcholom tohto obdobia je rok 1971, kedy sa žiaci TJ Tatran Ľubica stávajú majstrami Slovenska vo futbale medzi základnými školami. O tento úspech sa zaslúžili učitelia ZŠ, ktorí trénovali žiacke mužstvo futbalistov Jaroslav Kurek a Jozef Kotsch a samotní hráči Miloš Mareš, Ján Gulaši, Dušan Pieger, Ľudovít Duda, Štefan Harabin, Jozef Dzurenda, Jozef Malich, Jozef Kráľ, Ján Pisarčík, Zoltán Pieger, Ján Kovalčík, Štefan Repčák, Peter Kaprál a Vladimír Kalafút.

     Kvalitná práca so žiakmi sa odzrkadlila aj pri práci s dorasteneckou kategóriou. Dorastenci hrávali svoje súťažné zápasy v krajských súťažiach a takmer vždy sa umiestňujú na popredných priečkach tabuľky.

     Nemožno nespomenúť, že vďaka obetavým funkcionárom ľubického futbalu, ktorí pochopili, že k úspechu sa dá dopracovať iba kolektívnou a vzájomnou spoluprácou medzi TJ, školou a vedením obce.

     Nesmieme zabudnúť ani na obetavých učiteľov tunajšej základnej školy, ktorý neboli síce obyvateľmi Ľubice, ale pre ľubických žiakov boli ochotní venovať celé svoje srdce. Boli to: Milan Poláček, Jaroslav Kurek, Jozef Kotsch a iní.

     Aj ich kvalitná práca naštartovala kvalitné výkony ľubických futbalistov, ktorí vzorne reprezentujú nielen seba, ale aj svoju školu a obec.

Výrazné osobnosti futbalu v Ľubici

     To, že kvalitná práca sa oplatí, presviedčame sa každodenne a na každom kroku. Vedia to aj ľubickí futbaloví funkcionári, ktorí túto všeobecne známu pravdu aplikujú futbalovým adeptom už od útleho veku.

     Tí, ktorí si to včas uvedomili a podľa toho sa aj správali, právom dosiahli úspechy, ktoré im nemôžme závidieť, naopak treba to len kvitovať a chváliť.

     Úspechy vo futbale môžu byť rôzne – poraziť súpera, streliť gól, naučiť spoluhráčov, resp. zverencov niečo nové ...

     Snáď najvýraznejším úspechom futbalistu je, keď si jeho kvalitné výkony všimnú ľudia, ktorí pracujú  ešte na vyššej úrovni a ponúknu mu spoluprácu.

     Z ľubického  futbalu odišlo veľa kvalitných futbalistov, ktorým sa takejto cti dostalo. Za všetkých by sme chceli spomenúť tých hráčov, ktorým sa podarilo výraznejšie futbalovo presadiť napriek tomu, že obec Ľubica je, obrazne povedané, na futbalovej periférii, nakoľko je to obec, ktorá je vrcholovému futbalu veľmi geograficky vzdialená, takže väčšina talentov tak v Ľubici ako aj v ostatných obciach s podobným futbalovým osudom zaniká, čo je obrovská škoda celému slovenskému futbalu.

     Prvým Ľubičanom, ktorý sa výraznejšie futbalovo presadil, bol

Ludvik Kapolka. Z množstva ponúk, ktoré  mal i z prvej ligy, si vybral druholigové VSŽ  Košice.

Ladislav Ritter – najskôr druholigové VSŽ Košice, neskôr druholigový Bardejov.

Štefan Kaprál – najskôr druholigový Poprad, potom druholigový VTJ Táchov ( dnes už Česká republika), potom prvoligový Tatran Prešov, potom druholigový Svidník.

Jaroslav Mačák – prvoligový Spartak Trnava, teraz tretia liga v Rakúsku.

Jozef Kalafút – najskôr prvoligový dorast vo Svite, neskôr treťoligová Stará Ľubovňa.

     Okrem týchto hráčov, ktorí dosiahli výrazné úspechy a tým dostali do povedomia aj ľubický futbal si vyššiu súťaž zahrali Eduard Pisarčík, Jozef Kalafút, Ján Kovalčík, Miroslav Petras, Ján Petras, Milan Dzurenda, Jozef Pisarčík, Peter Drugáč a mnoho ďalších.

     Ľubičania môžu byť a veríme, že aj právom sú hrdí na svojich futbalistov, ktorí sú dôkazom toho, že iba poctivá práca a vzájomná spolupráca medzi TJ, základnou školou a obcou vedie k úspechu a úspech je to, kvôli čomu sa oplatí  ,,tvrdo“ pracovať.